Generácia stratených vs. Generácia Y, a medzi nimi si ty

Je zaujímavé pozorovať, ako generácie, a udalosti období, podmienok v ktorých žili, ovplyvňujú ľudské hodnoty, rebríček priorít, a naše predstavy o tom...ako by mali žiť naše deti.

A hoci som sa zaprisahávala, že ja taká nebudem, už dnes ti plánujem život.

Vieš, nie je to tak jednoduché, ako sa zdalo, kým som ťa nemala, a moje predstavy o výchove boli úplne scestné... Veľa ľudí ti povie "pochopíš, až pri vlastných deťoch..."

Je to pravda. Dnes, keď sa obzriem späť, rozumiem mnohým veciam, rozhodnutiam, a postojom mojich rodičov. Možno s nimi stále nesúhlasím, ale rozumiem im. Bola to iná doba. Tak ako bude iná doba, keď ty budeš v mojom veku, a ja budem už len uhundraná starenka, s nepochopením pre svet.

Všemožne sa snažím vyhnúť chybám mojich rodičov, ale myslím, že robím presne tie isté, len v inom podaní. Chcem pre teba lepší život, než je ten môj.  Ako ale môžem vedieť, či to za 20 rokov, bude skutočne to správne...

Generácia mojich rodičov, ich rodičov, bola povojnová, po-komunistická. Nemali ničoho dostatok... peňazí, oblečenia zo zahraničia, nepoznali Coca Colu, a rifle sa predávali len v Tuzexe za bony, neexistovali čínske večierky s lacnými šmejdami na každom rohu, a sloboda slova tiež nebola zrovna presadzovaná. V jednom malom byte žili aj tri generácie, a osamostatnenie sa do vlastného, bol luxus. Hlavne zapadnúť do davu, nevyčnievať, neodlišovať sa, čušať... Hlupáci skončili na učňovkách, a gymnazisti...to bola budúcnosť, to bola hrdosť.

Ľudia neboli vedení k individualite, snívaniu, či snáď pracovať na tom, čo ti dáva zmysel,,, pracuješ lebo musíš! 

Výstižné slovo tej doby...musíš... musíš sa dostať na dobrú školu, musíš ísť na vysokú, musíš nájsť dobrú prácu, musíš nájsť manžela - najlepšie s domom/bohatého, musíš mať deti, a musíš ich učiť ako žiť.

A tak vznikla moja generácia...volajú nás "deti stratenej generácie, alebo generácia Y"

Povojnové spomienky z génov odozneli, z nedostatku, máme prebytok, a strach nahradila túžba žiť. 

Avšak následky našej výchovy majú svoj dopad... mnoho z nás sa cíti prostre stratene. Nevie čo v živote vlastne chce. To, na čom pracovali naši rodičia celý život, máme my pod nosom už od narodenia. Naša individualita bola potlačovaná, sny zosmiešňované.

 Tak čo ďalej? Na čom teda záleží? 

Trpíme viac na depresie, choroby, a hoci sa zdá, že máme všetkého dostatok, a pokrokovo sa svet posunul vpred, je to snáď úplne naopak. Zisťujeme, že naše pohodlie má katastrofické dopady na planétu...áno predstav si, to čo nám dáva život, ničíme, pre vlastné krátkodobé uspokojenie. Stratili sme snáď obozretnosť, prestali premýšľať nad našimi voľbami, a ich dopadmi.

To čo dáva zmysel mojej generácii, bude mať možno ďaleko od toho, čo bude problémom tvojej doby. Tak sa ale myslieť, a vychovávať nedá. Nedokážeme predpovedať, čo bude.

 Skrátka sa snažíme o to najlepšie, čo môžeme práve teraz.

Ty si môj učiteľ. Vzdala som sa programu "musím", a nechávam sa viesť. Viesť tebou, mnou, nami, touto dobou. Niekedy je ťažké nezrútiť sa zo všetkého zla okolo nás, ale ostávam naivne dôverovať tomu, že touto zmenou, ktorá začala u mňa, sa dopracujeme k lepšej budúcnosti pre teba.

Je mi ľúto ak robím chyby, ktoré ti spôsobia problémy v budúcnosti, ale ver mi, že teraz sa to zdá byť to najlepšie, a najpodstatnejšie. Dúfam, že keď to budem potrebovať najviac, pochopíš ma, nás...objímeš nás, a odpustíš. 

Naša Láska je bezpodmienečná, a nech sa v živote rozhodneš pre čokoľvek, chceme stáť pri tebe.

Mama & Otec

z generácie Y