Separácia dieťaťa a adaptácia v škôlke

Niekedy máte problém ani o ňom neviete...

Zdá sa, že toto je aktuálne ten môj.

Vopred napíšem, že v tomto článku sú len moje subjektívne názory, náhľady, pocity, domnienky, zážitky...

Môj malý Duracel oslávil svoje tretie narodeniny začiatkom roku. Keď sa pozriem na naše spoločné obdobie, boli sme vlastne ako rodina stále spolu. Nezažil separáciu. Ako bábätku som načúvala jeho potrebám, keď plakal prišli sme k nemu, spinkal s nami v posteli, a je to len pár týždňov, čo sa rozhodol spať sám. 

Áno, on sám sa rozhodol, nenútili sme ho, neučili sme ho to...sám dospel do štádia, keď sa pýta do vlastnej postele. 

Zo spôsobu akým sa snažíme spolu sžiť, sa mi už veľakrát potvrdilo, že je to správne. Deti netreba do ničoho nútiť, preprogramovávať ich "táák a teraz je čas aby si spal vo svojej postielke" - cez plač a pocity úzkosti, nezrelosť a strach. 

Lámať veci cez koleno...a prečo?

Priznám sa, že večer sa stal mojou najobľúbenejšou časťou dňa...keď už bol tak pokojný a túlivý, ale hlavne, veď tie deti nám tak rýchlo rastú, prečo by som ho od seba odstrkovala už v tak malom veku? 

Ja si ho rada užijem :)

No náš život je trošku odlišný od väčšiny...veľa sme sa za posledné roky sťahovali. Na všetko sme boli sami, prešli sme veľmi ťažkým a stresovým obdobím, malý vyrastá v štyroch jazykoch, a keď si spomeniem ako sme to všetko  zvládli, len neveriacky krútim hlavou.

Cez všetok ten chaos, sme však vždy boli spolu, súdržní, podporovali sa a cítili medzi sebou ako rodina prepojenie, istotu, bezpečie. 

Preto, mi teraz robí dosť veľký problém prijať od cudzích ľudí poučky na to...ako je to v poriadku, keď moje dieťa srdcervúco reve, cíti sa skľúčene a neisto v prostredí ktoré mu je neznáme, s ľuďmi, ktorých nepozná v húfe detí s rečou, ktorej nerozumie...

"TO JE NORMÁLNE, TO ROBIA VŠETKY DETI..."

...neustále opakujú učiteľky

Áno, súhlasím, že keď dieťa takto vyjadruje svoje pocity, je to normálne. Ale už nemôžem súhlasiť s tým, že  ignorovať tieto pocity a vyjadrenie dieťaťa je pre jeho osobný rozvoj taktiež normálne, a MY DOSPELÍ ho teda ideme  naučiť - že to tak proste je a on si zvykne.

Čo tým dieťa v skutočnosti učíme?

Ďalej sa mi nepáči ďalší zažitý názor a to..."nebojte sa, on si tu z učiteľov nájde ktorý mu bude najbližšie a k nemu bude lipnúť"

Osobne nerozumiem, prečo by dieťa vôbec potrebovalo lipnúť k autorite - čo sa však deje práve vtedy, keď je hodené do neznámeho prostredia a cíti sa ustráchane.

Keď dieťa prirodzene dospeje k poznaniu, že sa mu v kolektíve páči, oboznámi sa s prostredím aj lektormi a to mierumilovnou a prirodzenou cestou, určite to prospeje jeho osobnému vývoju viac, ako keď k tomu vlastne nedospeje, len si musí zvyknúť cez slzsy, pocity strachu a neistoty. A akúsi oporu hľadá v neznámom dospelom... 

Je mi teda veľmi ľúto, že táto podstata nie je pochopená a akceptovaná.

Pre mňa je to prirodzené, nie je to vyčítané z kníh, tento druh rodičovstva nemá názov, je to prirodzené.

Mojou iróniou je, že som bola práve aj ja tá, ktorá ukľudňovala ustráchané maminky pri nástupe detí do škôlky. 

Ale až dnes pri vlastnom dietati viem toľko vecí, o ktorých som vtedy nemala ani tušenia...

Deti som mala vždy rada, ale prechod do škôlky z domáceho prostredia som brala ako niečo, čo musí byť a dieťa si zvykne...netušila som, že dieťa má už vtedy svoju vlastnú osobnosť, pocity, dokáže mať pocit krivdy, osamotenia, úzkosti. A vôbec nič som netušila o tom, ako ho môže ovplyvniť jednanie s ním na celý jeho život.

Že odvracanie jeho pocitov strachu na ignoráciu, ho vlastne učí, že na ňom nezáleží. Na jeho aktuálnom pocite nezáleží a ja sa len snažím odvrátiť jeho pozornosť. 

Každé dieťa je iné, niekedy potrebuje deň, niekedy týždeň a niekedy si ani nevšimne, že mama tam už nie je. 

Môj syn potrebuje svoj čas na adaptáciu, a ja v tom nevidím problém.

Je to súčasť jeho charakteru, a nejdem sa ho snažiť preprogramovať, pre škôlkárske ne/pravidlá.

V prvom rade hľadám škôlku, ktorá podporuje osobnosť dieťaťa a aj tak k celému vzdelávaco - výchovnému programu pristupujú. 

Napríklad, svojich starkých nevídaval často, do teraz to bolo niekedy len 1xdo roka. Boli to pre neho cudzí ľudia. Vždy keď k nám prišli, chvíľu trvalo kým im začal dôverovať, pozoroval nás a pochopil, že všetko je v poriadku.
Ostal s nimi celé 3 dni úplne sám bez matky a otca.
A viete čo?
Vraj po nás ani nepípol!!
Pretože cítil istotu, dôveru a nemal dôvod plakať, báť sa!
Len potreboval svoj čas...

Ale vravím, vychádzam z našej situácie, ktorej súčasťou je, že vďaka Bohu sa nemusíme ponáhľať. 

Do práce by som sa vrátila rada, ale nie je to momentálne nevyhnutné, a tak si môžem dať čas s výberom tej správnej škôlky.

Verím, že škôlky by mali byť priateľské zariadenia, ktoré spolupracujú s rodičmi. V dokonalom svete, by si rodičia mohli vybrať tú, ktorá najviac vyhovuje ich životnému štýlu, a prirodzene by sa radi stali jej súčasťou.

Veď je to predsa miesto, kde začnú naše deti tráviť väčšinu času dňa, bude ich formovať, ich osobnosť, názory, postoje, reakcie, prístup k problémom a riešeniam.

Záleží na tom.

A spraviť tak málo, ako uspôsobiť adaptačný program potrebám dieťaťa, by bol veľmi pozitívny krok.

Aké boli vaše zážitky z prechodu do škôlky a aký prístup mala škôlka voči vašim potrebám?

Teším sa na Vaše príbehy

B