Veríte v priateľstvá na celý život?

"Ty si moja najlepšia kamarádka na celý život"

Pamätáte sa? Už ako malé dievčatá sme potrebovali mať pocit tej najbližšej osoby, ktorej môžeme dôverovať, všetko spolu zdieľať, nikdy sa neopustíme...

Dievčatká ale vyrástli, život, a čas im dal pár lekcií, a oni pochopili, že tie detské sľuby omotané steblom trávy, ako znak nekonečného prepojenia, sa skrátka pretrhol. Neudržal sny, lásku, ani sesterský sľub.

Moje ilúzie vo večné priateľstvá sa už dávno vytratili.

Z rodného mesta som odišla v 18 rokoch, a od vtedy tam už nežijem.

Je to miesto, kde som vyrástla, našla som si priateľov, na ktorých sa viažu všetky moje detské spomienky, a sú veru krásne. Ešte som z generácie, keď sme netušili, či je Deniska, alebo Miška doma...proste sme doma ohlásili "Idem vooon", a bežala som cez sídliská, zvoniť na zvonček, tej najlepšej kamarátke. Trávili sme von celé dni, až kým sadla na prašiaky pred domami tma.

Striedali sa školy, partie, záľuby...s nimi sa striedal aj okruh priateľov. Z najlepších kamarátok, boli časom obyčajné...z nich už len známe, a z niektorých ostali iba spomienky.

Priateľstvá na diaľku sú ako lásky. Treba sa o ne starať, ale niekedy nestačí ani to.

Je prirodzené, a za mňa aj správne, keď sa človek životom mení, posúva, spoznáva viac sám seba, veci okolo neho, životný štýl, a hodnoty, ktoré sú mu blízke.

Zistila som, že často práve tu je ten bod, kde nastáva odcudzenie. Potom sa natešene po rokoch utekáte stretnúť s tou naj kámoškou, a nerozumiete, prečo už to nie je také...máte pocit, že prepojenie je preč.

Každá ste niekde inde, riešite iné problémy, radujete sa z odlišných drobností, a vaše názory na životný štýl sú si vlastne protikladmi.

Spájajú vás viac menej už len spomienky, a hoci sa stále radi uvidíte, váš vzťah to zrejme nijako neobohatí, a neposunie ďalej.

Možno neverím, na priateľstvá z detských sľubov "na celý život", ale verím na spriaznené duše.

To je niečo neskutočné...nezáleží na tom, ako dlho ste sa nevideli, nepočuli, vlastne ste možno na seba na chvíľu aj úplne zabudli. Stretli ste sa po dlhej dobe (rozumej niekoľko rokov), padli ste si do náručia, a stačí vám jej vrúcny úsmev, hlas, a sme nielen tam, kde sme skončili tých pár rokov späť. Zistíme, že sme vlastne na rovnakej vlne, a hoci jedna je mama, druhá sa na túto rolu ešte len teší, vôbec v ničom to neprekáža.

Absolútne pochopenie, naladenie, prepojenie.

O tom, aká úžasná je jedna z mojich spriaznených duší Magduška, by som vám dokázala písať ódy.

Ale chcela som len vysloviť moje myšlienky, a to, že je úplne v poriadku, ak sú priateľstvá, ktoré spájajú spoločné spomienky, priateľstvá, kde sa možno ani nedokážete dorozumieť spoločnou rečou, ale stále sa dokážete pochopiť, a vyplniť príjemne spoločný čas, priateľstvá, ktoré neudržiavate, pretože ste skrátka spriaznené...

Je v poriadku nechať ísť priateľstvá, kde to už necítite... a dovoliť novým prísť.

Za krásne fotky ďakujeme IllyWonka , ktorá je kreatívna duša, a pohoďák, a aj keď sa pred kamerou cítite ako úplný ťulpas, vidíte, že stále dokáže zachytiť tie správne momenty.

Môžete ju sledovať aj na jej FCB stránkach

BB